Jdi na obsah Jdi na menu
 


Mali sme amerického kokeršpaniela - fenku. Keď zomrela, mala 8 mesiacov. Motala sa okolo potravy pre potkany, a keďže sme si neboli istí aká silná bola a či náhodou v nepozorovanej chvíľke jednu neochutnala, rozhodli sme sa ísť na veterinu, aby nám poradil odborník.

 

Chceli sme mat istotu, nič viac. Boli sme asi príliš opatrní a ja si to neviem odpustiť. Na túto veterinárnu stanicu už dosť dlhší čas nechodíme...

 

Boli sme tam párkrát s naším starším psíkom a máme nepekné spomienky.

 

Sme veľmi spokojní s MVDr. Petríkom a jeho kolegom, pretože majú veľmi dobrý prístup nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám, ktoré tam chodia. Lenže on bol minulý týždeň na dovolenke a práve v tom čase nemali pohotovosť. S ťažkým srdcom sme sa rozhodli isť na spomínanú vet. stanicu, chceli sme si byť istí, že sa jej nič nemôže stať a neostávalo nám nič iné, len veriť veterinárovi, ktorý mal práve službu - p. S..

 

Keď sme mu povedali, že sa par sekúnd točila okolo otravy, hneď navrhol, že jej pichne injekciu na vyvrátenie potravy, pretože ak zožrala čo i len jednu granulu, môže nastať krvácanie a šialené kŕče a opísal to tak, že sme boli za to, aby tú injekciu dostala. Sám nám povedal, že pre náš pokoj na duší jej to pichnúť treba. Povedal nám, že je potrebné počkať 15 min, po ktorých bude zvracať.

 

Lenže Ebinka zvracala hneď po podaní injekcie a o minutú už ležala nevládna na zemi. Žiadna otrava tam nebola. Bolo nám divné, že dostala takú silnú dávku a prvá poznámka môjho priateľa bola, že to bolo ako konská dávka. Vpichol jej to do svalu tak rýchlo, že už aj ten tlak musel byť pre ňu bolestivý.

 

Nikdy sa lekárov nebála a pri ňom sa až triasla...mali sme dať na ňu a ísť hneď preč...ale čas už nevrátime....potom jej pichol ešte nejaké vitamíny a niečo na posilnenie a snažil sa ju postaviť na labky, lenže ona len nevládne ležala. Na jeho tvári bolo vidieť prekvapenie, tak sme usúdili, že to asi nie je bežná reakcia, ale aj cez to všetko nás poslal domov a povedal, že Ebinka bude do hodiny behať...lenže ona sa už na vlastné nikdy nepostavila...zobrali sme ju domov, ale niečo sa nám nepozdávalo a zrazu prestala dýchať. Hneď sme ju dali do auta a utekali naspäť...držala som ju v rukách a vedela, že jej už nikto nepomôže.

 

Jazýček jej zmodral, telíčko bolo nehybné, nedýchala...nechcelo sa mi veriť, že je mŕtva. Bol to strašný pocit vidieť umierať psíka, ktorý bol úplné zdravý a ktorý ešte pred pol hodinkou pobehoval hore dole  a z oči mu išlo toľko lásky...

 

Pýtali sme sa veterinára čo jej to vlastne pichol, ako sa to mohlo všetko stať a on na to povedal len: "Šak to lem psík. My sme voči takým prípadom poistení". Nemohla som uveriť tomu, že ten, ktorý jej mal pomôcť ju zabil. Vedel, že ju predávkoval. Vedeli sme to podľa jeho správania aj podľa toho, čo sa stalo.

 

Ebinku sme dali sme na pitvu a výsledok bol taký, že to bol psík vo veľmi dobrom výživnom stave, ktorý zomrel na zlyhanie srdiečka a udusenie. Pán, ktorý ju pitval nám povedal, že najpravdepodobnejšie je, že zomrela na predávkovanie, čo však do správy napísať nemohol, pretože na ňom bolo len posúdiť zdravotný stav psíka.

 

Všetko sa to stalo 5.8., čo bola sobota, takže sme hneď v pondelok išli na veterinu a chceli sme vedieť, ako je možné, že úplné zdravý psík zrazu nežije. Kolegovia nám ukázali, koľko dávky mala dostať...bol to pre nás šok...Ebinka dostala 10násobok dávky hormotonínu.

 

Najhoršie na tom je, že spomínaný veterinár chcel všetko poprieť, postavil sa k tomu maximálne neprofesionálne a na jeho prízemné slova nikdy nezabudnem. Všetko to bral ako nevydarenú hru, klamal, potom keď videl, že to nenecháme tak, navrhoval "dojednať sa", chcel, aby sme to čím skôr uzavreli a nikomu o tom nehovorili, že sa to stáva, že človek urobí chybu, že sa vlastne nič také strašné nestalo...nepovedal ani je mi ľúto...bral to proste ako keby niekomu poškriabal lak na aute. Keď som sa neovládla, povedala mu, že nám zabil to, čo nám bolo najdrahšie a buchli sme s dverami, vyšiel za nami, aby sme išli naspäť, že sa vyrovnáme a čím skôr na všetko zabudneme. Všetko chcel ututlať a v tichosti sa nás zbaviť. Lenže niečo také sa nedá. Čo ak to urobí zas? Ani nám nepovedal, aké sú iné možnosti, okrem podania hormotonínu. O tých sme sa dozvedeli až od jeho kolegov, ktorí nám povedali, ako ináč ešte mohol postupovať.

 

Na to bolo však neskoro. Viem, že našu Ebinku nám to nevráti, ale chceli by sme, aby sa niečo také už nikomu nestalo. Niečo, čo je pre p. S. len malá škoda na majetku. Ako môže človek, ktorý ma pomáhať chorým zvieratám, mať k svojej práci taký prístup?

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA